V Číne jeden nosič vody mal dve veľké hlinené nádoby. Viseli na obidvoch koncoch palice, ktorú nosil na pleciach.
Na jednej bola prasklina, kým tá druhá bola dokonalá a vždy niesla plnú mieru vody. Na konci dlhej cesty, ktorej trasa bola od potoka až k domu, prasknutá nádoba mala vodu už len do polovičky.
Dva celé roky to takto išlo, nosič vody nosil do domu každý deň už len jeden a pol nádoby vody. Samozrejme, dokonalá nádoba bola pyšná na svoj výkon, veď to robila dokonale. Ale chúďa prasknutá nádoba sa hanbila za svoju nedokonalosť, a cítila sa úboho, lebo bola schopná len polovičného výkonu.
Po dvoch rokoch súženia oslovila nosiča pri potoku: „Hanbím sa, lebo voda tečie po celej ceste domov.“ Nosič jej na to odpovedal: „Všimla si si, aké krásne kvety rastú na tvojej strane chodníka? Na druhej nerastú žiadne! Je to tak preto, lebo ja som vždy vedel o tvojom nedostatku a na túto stranu cesty som rozosial semená kvetín. To ty si ich každý deň polievala, kým sme sa vracali do domu. A už dva roky zbieram tieto krásne kvetiny, aby som si zdobil svoj stôl. Keby si nebola taká, aká si, tak by táto krása nerozžarovala môj dom.“
Všetci máme svoje osobité chyby. Všetci sme prasknuté hlinené nádoby. Ale tieto praskliny a chyby, ktoré sú v každom z nás, robia náš život tak veľmi zaujímavým a vzácnym. Len každého musíme prijať takého, aký je, a uvidieť v ňom to dobré.